Európsko – Izraelské vzťahy
Európska únia a Izrael – stručný prehľad
Základné informácie
Európa ma vo vzťahu k židovskému ľudu, a od roku 1948 aj k súčasnému štátu Izrael, dlhú a zložitú históriu.
Často sa hovorí o tom, že Európa ako systém stojí na dedičstve Ríma, Atén a Jeruzalema. Ak vezmeme do úvahy tento názor, potom je Európa prinajmenšom jednou tretinou židovská.
Na formovaní Európy sa podieľalo mnoho židovských osobností. Súčasná Európa by nikdy nebola tam, kde je dnes, bez prínosov ľudí ako bol Spinoza, Freud a Einstein.
História Európy má za sebou v súvislosti so židovským národom aj temné kapitoly. Európski Židia boli opakovane vyčleňovaní zo spoločnosti, štvaní a prenasledovaní. To všetko museli podstúpiť z jedného prostého dôvodu – pretože boli Židia. Holokaust, vyvraždenie 6 miliónov Židov, zavŕšil antisemitizmus v Európe, nespravil však za ním bodku.
Nie je možné porozumieť novej Európe bez pochopenia holokaustu.
Po druhej svetovej vojne sa odsúhlasili nasledovné závery týkajúce sa vzťahu Európy k Izraelu a k európskym Židom.
- História nás naučila, že židovský ľud nikdy nemôže byť v žiadnej krajine úplne v bezpečí tak, ako vo svojej vlastnej domovine. Preto Európa vyjadruje plnú podporu židovskej domovine a vzniku súčasného štátu Izrael.
- Bez ohľadu na fakt, že Európa uznala, že bezpečnosť Židov vo svete by mohla byť garantovaná iba v ich vlastnom štáte, žiadna židovská osoba nebude už nikdy viac v Európe trpieť. Už nikdy viac.
1948 – 1967 - 2009
Väčšina analytikov sa zhodne na tom, že až do šesťdňovej vojny v 1967 vzťahy medzi Európou a Izraelom boli relatívne srdečné a lojálne. Horory druhej svetovej vojny boli stále ešte v čerstvej pamäti a svet všeobecne obdivoval mnohé úspechy mladého a životom prekypujúceho židovského štátu.
Po šesťdňovej vojne v roku 1967 sa pohľad na Izrael začal postupne meniť. Zrazu sa z Izraela namiesto bezpečného úkrytu pre prenasledovaných Židov stáva agresor a okupant.
To sa dialo v čase všeobecných prevratov a študentských protestov na Západe, keď marxizmus formoval myslenie mnohých intelektuálov a mladých ľudí. V zhode s marxistickou teóriou bol Izrael považovaný za západný koloniálny štát posilňovaný imperialistami zo Spojených štátov.
Ale nielen zmena v politickom myslení spôsobila nový postoj Európy voči Izraelu. Čím ďalej, tým viac vystupovali do popredia ekonomické aspekty. Arabské naftové záujmové skupiny tlačili na západné vlády, aby sa postavili na arabskú stranu v konflikte na Strednom východe. Kombinácia týchto dvoch aspektov – arabskej nafty a pokusu vytvoriť konkurenčný mocenský blok proti Spojeným štátom, mala podiel na formovaní európskej politiky v tomto období. Európa zvažovala vytvoriť alianciu s arabskými krajinami, ktorá by stála v opozícii so Spojenými štátmi podporujúcimi Izrael.
Kým Európskej únii chýbala premyslená zahraničná politika, jednotlivé členské krajiny mohli slobodne zaujať svoje stanovisko. Posledných pár rokov sa však v Spojených národoch a v Bruseli presadzuje, aby EU vystupovala s jednotným stanoviskom. A predsa, v apríli 2009 sa EU rozdelila v otázke zapojenia sa do Durban II konferencie. V čase, keď sa písal tento článok, české predsedníctvo EU sa otvorene separovalo od postoja Európskej komisie a jeho politiky k Izraelu.
Európa po 9. septembri a dnes
V roku 2003 európsky prieskum odhalil, že medzi obyčajnými Európanmi je Izrael považovaný za hlavnú hrozbu svetového mieru. Tento prieskum a rastúci antisemitizmus v Európe v súvislosti s druhou intifádou sa zdal byť znakom precitnutia a obrátenia názoru EU voči Izraelu. To sa súčasne dialo s rozhodnutím Izraela stiahnuť sa z Gazy a postupnou prípravou na dvojštátne riešenie. Jednako len, stále bol v centre pozornosti teroristický útok spáchaný 11.septembra 2001 a tiež neskoršie útoky v Madride a Londýne. Zrazu časť z politickej triedy Európy porozumela realite teroristickej hrozby, ktorej Izrael už mnohé roky čelí na Strednom východe.
Kým v posledných rokoch v politických kruhoch narastá počet sympatizantov voči Izraelu , verejná mienka tento trend nenasleduje. V súčasnosti zaznamenávame stav, kedy sú vlády viac pro-izraelsky naladené ako široká verejnosť všeobecne. Ak EU a jej členské krajiny zmenia pro-izraelskú politiku, môžu, bohužiaľ, počítať s podporou ich voličov.
Podpora EU voči Izraelu je úzko prepojená s napĺňaním záväzkov a konkrétnych plánov izraelskej vlády v súvislosti s dvoj-štátnym riešením, ktoré sa jasne predložilo v Anapolis. Ak a keď v tomto okamihu rozhodnutie Izrael spochybní, nálada Bruselu voči Izraelu sa bude meniť. Už pred niekoľkými týždňami to jasne naznačili poznámky vysokého predstaviteľa Európskej únie pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Javiera Solanu a komisárky pre vonkajšie vzťahy a Európsku politiku susedstva Benity Ferrero-Waldner. Obaja poukázali na nevyhnutnú potrebu toho, aby Izrael zostal oddaný a zaviazaný mierovému plánu z Anapolis, ak chce “i naďalej obchodovať s Bruselom ako doteraz”. Vzťahy EU a Izraela sú opäť pred veľkými výzvami.
You are here:
